21.10.2011

Chladný piatok. Cestujem vlakom naproti upršanej noci. Hlavu mám opretú o okno a vnímam kvapky dopadajúcej vody na sklo. Pomaly sa roztekajú a strácajú tak, ako všetky moje starosti, ktorým som musel tento týždeň čeliť. Opadá zo mňa všetko napätie, pri srdci cítim ozajstnú úľavu. Nie nadarmo vzniklo slovné spojenie "spadol mi kameň zo srdca."  O chvíľu moja cesta končí.


Vystupujem naprieč nočnému mestu. Rozprestieram si nad hlavu dáždnik, no najradšej by som nechal dažďové kvapky dopadať priamo na mňa. Moja duša sa chce úplne oslobodiť, no rozum jej v tom bráni. A tak kráčam poloprázdnou mokrou ulicou. Dážď spôsobuje, že svetlá neónov sa na ceste odrážajú a vytvárajú obraz, ktorý by nedokázal namaľovať ani ten najlepší umelec. Dokonalý kontrast medzi prírodou a ľudskou prácou.

Stojím pod sprchou. Nechávam na seba tiecť prúd vody. Vnímam ju na každom kúsku svojho tela. Opäť mi pripomína, aká je pre moje žitie dôležitá. Nachádzam sa v objatí toho, z čoho som sa zrodil. Všetok stres sa spolu s ňou odplavuje do neznáma.


Sadám si do kresla a nechávam svojimi ušami prúdiť melódiu starej nahrávky Oscara Petersona z roku 1962. Dokonalý súzvuk klavíra, basy a bicích v kombinácii s praskotom prachu na platni spôsobujú, že sa vo mne prebúdza nostalgia za starými časmi. Hoci som vtedy ešte nežil, predstavujem si, aký bol svet. Rozhodne menej uponáhľaný. Ruky mi hreje čaj z citrónovej trávy, mäty a čiernych ríbezlí. Jazzový orchester, kvapky klopkajúce na okenné sklo a vôňa čaju ma privádzajú do stavu úplného oslobodenia sa od dnešnej doby. Nech to nikdy neskončí, nech to tak zostane už navždy...